Výprava na európsku kráľovnu – sopka Etna, Sicília

Aiwa

Výprava na európsku kráľovnu – sopka Etna, Sicília

Ako čerešničku na torte sme si nechali výstup na sopku Etna. Už pri ceste do Taorminy (z Cefalú) sme za každým rohom vykúkali z auta, kedy madam uvidíme. Vyšplhali sme sa až na samý vrch kopca, kde sa rozprestiera mestečko Taormina. A nič. Vraj je na ňu krásny výhľad z Gréckeho amfiteátra. Ale ani tam sme nepochodili, hoci bola modrá obloha, Etna sa skrývala v hustých mrakoch a vysmievala sa nám. Museli sme počkať do ďalšieho rána, kedy sme mali v pláne ju pokoriť. Určite je lepšie vyraziť ráno, poobede býva väčšia oblačnosť, ktorú Etna zachytáva.

Na vrchol sopky sa dostanete buď zo severu alebo z juhu. Ak si zvolíte južnú cestu a prichádzate od Catánie, zídite z diaľnice výjazdom na Giarre a odtiaľ už vás budú navigovať tabule. Budete prechádzať dedinkou Zafferana, ktorá bola v minulosti viac krát zničená prúdmi lávy. Dedinka bola vždy nanovo postavená, v rokoch 1991-1993 sa skaze podarilo zabrániť. Dnes pôsobí ospalým dojmom, domácich najskôr uvidíte zametať lávový popol a kamienky, ktoré sem neustále dopadajú. Po ceste hore hľadajte Rifugio Sapienza – to je chata, kde sa môžete dostať autom, zaparkovať a ďalej pokračovať lanovkou.

Na úpätí sopky sme zo začiatku míňali olivové a citrusové sady, pričom teplota začala pomaly klesať. Z 22 na 16 stupňov. Neskôr sa objavili píniové lesy, no zatiaľ nič nenasvedčovalo tomu, že stúpame po sopke. Zaujali nás akurát netradičné zlaté stromy pri kľukatej ceste. Asi vo výške 1500 metrov nás zahalili biele mraky a teplota už klesla na 12 stupňov. Obliekli sme si mikiny a dlhé gate. Krajina okolo už bola pustá, sem tam pokrytá namrznutou zeleňou. Keď sme dorazili ku chate Sapienza na veľké parkovisko vo výške 1920 metrov, teplomer ukazoval sotva 10 stupňov.

Ozaj, ak nechcete pokračovať ďalej, nemusíte, aj tu sa nachádzajú dva bočné vyhasnuté krátery z roku 2001 a 2002 len 100 metrov od stanice lanovky. Môžete si nazbierať lávové kamienky alebo kúpiť nejaký suvenír. Vyzbrojení vetrovkami s kapucňami a pohodlnými teniskami sme vyrazili k lanovke. Ak máte pochybnosti, či ste dobre oblečení, tak záleží od vkusu, videli sme aj tetu v sandálkach, pripadne uja, čo mal kraťasy, ponožky a „kroxy“, ale aj domácich Talianov v zimných bundách, lyžiarskych čiapkach a okuliaroch.

Cesta lanovkou bola fakt super zážitok, hoci som počula už aj o expertoch, ktorí sa vybrali po trase lanovky pešo, ja to neodporúčam, stúpanie je príliš strmé, zhodnotila som, že mne by trvalo aspoň 12 hodín, kým by som sa dostala hore. Spolu s lístkom na lanovku si môžete kúpiť aj lístok na terénny minibus – štvorkolku. Chvíľu sme váhali, ale nakoniec sme zaplatili aj štvorkolku (na osobu spolu s lanovkou 60 eur), veď keď už sme sa dostali až sem, čert to ber. A urobili sme dobre. Ja som síce bola za to, aby sme tu trasu prešli pešo, ale keď sa začal autobus kymácať strmým a hrboľatým terénom, predieral sa pomedzi husté mraky a vietor fúkal o dušu, bola som veľmi rada, že sedím v autobuse a okoloidúcim zmrznutým trekerom môžeme z pohodlia mávať. Trasa je presne 4 kilometre a cesta je vlastne vysekaná do snehu, pokrytého hrubou vrstvou popola.

A zrazu sme sa ocitli takmer úplne hore. Vonkajšia teplota asi 6 stupňov, nadmorská výška parkoviska pre terénne autá bola 2920 metrov nad morom. Všade okolo nás hustá hmla, nohy mi začali tuhnúť, cítila som sa ako zavretá v chladničke. Sprievodca nám ukázal miesto, kde stála dvojposchodová budova kompletne zasypaná lávovými kameňmi a teraz trčala len strecha.Viedol nás pomedzi mraky rôznymi krátermi.

Vysvetľoval, že erupcie nastávajú takmer každý týždeň a čím sú v nižšej nadmorskej výške, tým sú nebezpečnejšie pre okolité mestečká. V jednom z kráterov, kde sme videli len čiernu dieru, bola vraj pred pár rokmi ešte konečná zastávka lanovky.

A potom sa zrazu mraky rozišli, obloha sa vyjasnila a konečne sme mohli vidieť kráľovnu v plnej kráse. Ja som si vždy myslela, že sopka má kuželovitý tvar, a na jej vrchu je jediný kráter, asi ako krtkov domček. Preto ma prekvapilo, že sme sa ocitli na obrovskej plošine, kde v diaľke vystupovali strmé vrchy, alebo sa prepadávali do zeme. Sopka Etna je proste obrovská a rozľahlá, tvorí ju stovka kráterov a takmer nikdy nevybuchuje 2 krát na rovnakom mieste. Už už som sa chcela spýtať, prečo nemôžeme vyjsť úplne hore, ale keď sme videli turistu, ako si opeká na kameni hamburger, bolo nám jasné prečo. Okrem toho, že bola očakávaná ďalšia erupcia, tak cestu hore nedovoľovala ani rozhorúčená zem, nad ktorou sa vlnil vzduch ako nad asfaltovou cestou počas horúceho leta. Niekoľko dní pred našou návštevou totiž erupcia Etny vychŕlila obrovské množstvá lávových kameňov, ktoré ešte ani nestihli vychladnúť. Keď sme vložili papierovú servítku medzi kamene, za pár sekúnd vzbĺkla. Takže úplný vrchol sme obdivovali pekne z diaľky spoza bezpečnostnej zábrany, kde nás podrážky topánok iba mierne hriali.

Ak sa na sopku Etna už vyberiete, nekupujte si drahé suveníry z lávových kameňov, radšej si zoberte igelitku a kamienky si nazbierajte na pamiatku. My sme niesli aspoň dve kilá menších, väčších kameňov, z ktorých plánujeme vyrobiť stromčeky šťastia a iné suveníry pre rodinu.

Na tento výlet budeme ešte dlho spomínať. Spi sladko, kráľovná Etna.