puškar india

Indické mesto Puškar a stretnutie s opicami

Opice. Pre Európana exotické zviera, ktoré sa v našich končinách vyskytuje akurát tak v zoo či v lepších chovproduktoch. Pre Inda zviera bežné. Opice sú v Indii niečo ako naše túlavé mačky. Sú všade a je ich veľa. Avšak na rozdiel od našich mačiek, opice vedia byť veľmi doterné, ba priam útočné. Je sparné slnečné ráno. Nachádzame sa v mestečku Puškar, pre nás oáze pokoja. Po predchádzajúcich väčších mestách Džaipure, Ágre či Dillí je to skutočne tak. Nie sú tu žiadne rikše, nikto nevytrubuje, ani si netreba raziť cestu pomedzi davy ľudí či sa bezhlavo vrhať do premávky, aby sa človek dostal na druhú stranu ulice. Semafóry ? Prechody pre chodcov ? To by ste tu len ťažko hľadali.

zelovoc v Indii

Puškar sa nachádza v štáte Rádžasthán na severozápade krajiny. Dostať sa sem môžete z blízkeho mesta Adžmér, odkiaľ vás autobus po 30 minútach nadskakovania na hrboľatej ceste krížom cez kopec dovezie do doliny, kde sa mestečko nachádza. Pozor však, ak nepoznáte písmo dévanágarí. Tabuľky na autobusoch s cieľom cesty sú písané len v hindčine. Keď sa pred Vami konečne objaví Puškar, ako prvé vám do očí padne Puškarské jazero, ktoré sa nachádza v strede mesta. Respektíve, mesto sa nachádza okolo jazera. Domy, chrámy a obchodíky sú situované okolo neho.

puškar india

Nevieme sa nabažiť toho božského kľudu. Cítime sa ako u nás na vidieku. Veru kráv je tu všade hojne, aj keď na rozdiel od našich dedín sa pohybujú všade. Krava je posvätné zviera, takže si môže dovoliť takmer všetko. Áno, takmer. Ak na trhu predávate zeleninu či ovocie a krava vám už stačila odjesť hojnú časť z vášho tovaru (samozrejme bez zaplatenia), máte právo ju jemne nasmerovať preč. Puškar je skutočne malý, stretávame veľa bielych tvárí, väčšinou mladších ľudí. Také tie dredaté typy, ktoré sa tu krátkodobo usídlili a užívajú si slobodu.

kravy v indii

Chceme vidieť jazero zblízka a ísť sa na chvíľu posadiť na ghát (priestor bezprostredne pred jazerom či riekou, z ktorého hinduisti vykonávajú posvätný kúpeľ či obetinu bohom a predkom). Nie je to však také jednoduché, ako len tak prísť k jazeru u nás a sadnúť si na breh. Ešte sa len približujeme a už nás odchytávajú lapači turistov a ponúkajú nám vykonanie púdže – obetiny. Vraj všetko zadarmo. Pýtame sa niekoľkokrát, poučené indickým „zadarmo“. Nakoniec sa necháme nahovoriť. Sedím oproti mužovi v bielom, ktorí v sanskrte, starobylom indickom jazyku, preriekava modlitby. Starobylý je v tomto prípade podstatné slovo. Pravdepodobne sa mu tento jazyk zdal natoľko starobylý, že nepovažoval za nutné sa ho poriadne naučiť. Je možné, že sanskrt vôbec neovláda, ale len hovorí stále dokola pár naučených viet. Aj to nie správne. Niekoľkokrát ho opravujem, čo ho očividne znervózňuje. Ako hinduista by mal vedieť, že ak preriekavate sanskrtskú modlitbu, je nekonečne dôležité nepomýliť sa. Takisto sú určené miesta, kde dať dôraz či naopak Ak to nedodržíte, modlitba sa môže veľmi ľahko obrátiť proti vám. Evidentne mu to je jedno. Sanskrt asi videl len z rýchlika. A za čo sa to vlastne modlíme ? Za všetko. Zdravie, šťastie, blahobyt. A nielen pre mňa, ale pre všetkých členov rodiny, bližších aj vzdialených. Do jazera vhadzujem lupienky kvetov, „svätý muž“ mi na zápästie priväzuje šnúrku, do dlane mi dáva kokosový orech. Mám zmiešané pocity. Sú ešte zmiešanejšie, keď si dotyčný vypýta slušný obnos rupií. Vravím mu, že mi tvrdil, že to bude zadarmo. Vraj áno, zadarmo, ale tie peniaze budú dar. Áno, dar, ale do tvojej peňaženky, pomyslím si a snažím sa vyhovoriť všetkými možnými spôsobmi. Kamarátka dopadla rovnako, takže sa obidve usmievame, ukazujeme prázdne peňaženky a čo najrýchlejšie odchádzame, pretože z jedného nespokojného sa zrazu utvorila skupinka. Ale máme skúsenosť, no nie ? A vykonali sme obeť ! Čo na tom, že to bolo celé zle? Rozmýšľame, koľko turistov neznalých veci im už zaplatilo a myslelo si, aký duchovný zážitok podstúpili.

puškar india

Puškar máme zachvíľu prejdený. Nie je tu príliš veľa pamiatok, ale ten pokoj nám stačí. S ďalšími kamarátmi sa vydávame do chrámu na kopci neďaleko. Na vrchol kopca vedú široké kamenné schody, ktorých kvalita sa postupne zhoršuje. Približne v strede stúpania sa začínajú objavovať. Opice. Opice, ktoré spomínam v úvode článku. Prechádzajú sa, či sedia obďaleč a tvária sa, že sme im absolútne ľahostajní. Všetci fotíme ako o život. Opice zblízka a nie v klietke, to treba zvečniť ! Fotky sú skutočne krásne.

opice v indii

Pokračujeme ďalej a pomaly sa blížime k chrámu. Každý fotí, tak sa naša skupinka štyroch ľudí postupne roztrhla na dva a dva. Zrazu sa s kamarátkou ocitáme pred dvomi veľkými opicami, sediacimi v strede schodov. Čo teraz ? Chceme ich obísť, ale nevyzerajú príliš priateľsky. Po krátkom rozmýšľaní sa rozhodujeme, že ideme naspäť. Kašľať na chrám. Nepotrebujeme byť ani pokúsané, ani pooškierané od prípadného pádu. Zabudla som zmieniť, že okolo schodov je z oboch strán len kamenistý zráz a ak by opica na nás skočila a my sme sa zľakli, už sa aj kotúľame. Otočíme sa a stŕpneme. O pár schodov pod nami sedia ďalšie dve opice. Sme obkľúčené ! Vyzerá to tak, že sme opiciam už od začiatku neboli vôbec ľahostajní. Jednoducho nám pózovali. A teraz chcú niečo za to. Stojíme obkľúčené dvomi párikmi opíc a premýšľame. Nemáme pri sebe žiadne jedlo, nič čo by sme im dali na odpútanie pozornosti. Vyťahujem z tašky balíček papierových vreckoviek a dúfam, že ak sa niečo zomelie, odláka ich to natoľko, aby sme utekali. Veď to šuští, musí ich to zaujať. Stále však stojíme ako obarené, opice ceria zuby. Nič moc pohľad, sú pekne ostré ! Vyťahujem telefón a skúšam volať dvom kamarátom, ktorí sú niekde pred nami. Vraj sú len za zákrutou a po opísaní našej situácie sa vracajú pre nás. Už sme štyria. Okolo opíc prechádzame so sklopeným pohľadom a smerujeme ďalej k chrámu. Kamaráti im hodia balíček keksov a vyzerá to tak, že je všetko v poriadku. Uf, zvládli sme to a sme na vrchu ! Chrám je len taká búda, ani dovnútra sa nedá ísť. Nevadí. Prekonali sme opice, to sa musí osláviť ! Sadáme si, vychutnávame výhľad a božský pokoj. Z obchodíku s občerstvením hrá magická hudba a my sa cítime zvláštne. Pofukuje slabý vetrík a ja zatváram oči. Nechávam sa uniesť miestom, hudbou, prítomným okamihom. A opice ? Čo tam po nich. Máme ďalší zážitok do zbierky !

Autor: Helena Hadvigová

Leave a reply

Táto stránka podporuje tvorbu Cookies, pokračovaním v prehliadaní súhlasíte s uložením Cookies vo Vašom prehliadači. viac informácií

Súbory cookie:
S cieľom zabezpečiť riadne fungovanie tejto webovej lokality ukladáme niekedy na vašom zariadení malé dátové súbory, tzv. cookie. Je to bežná prax väčšiny veľkých webových lokalít.

Čo sú súbory cookie? Súbor cookie je malý textový súbor, ktorý webová lokalita ukladá vo vašom počítači alebo mobilnom zariadení pri jej prehliadaní. Vďaka tomuto súboru si webová lokalita na určitý čas uchováva informácie o vašich krokoch a preferenciách (ako sú prihlasovacie meno, jazyk, veľkosť písma a iné nastavenia zobrazovania), takže ich pri ďalšej návšteve lokality alebo prehliadaní jej jednotlivých stránok nemusíte opätovne uvádzať.

Ako kontrolovať súbory cookie Súbory cookie môžete kontrolovať a/alebo zmazať podľa uváženia – podrobnosti si pozrite na stránke aboutcookies.org. Môžete vymazať všetky súbory cookie uložené vo svojom počítači a väčšinu prehliadačov môžete nastaviť tak, aby ste im znemožnili ich ukladanie. V takomto prípade však pravdepodobne budete musieť pri každej návšteve webovej lokality manuálne upravovať niektoré nastavenia a niektoré služby a funkcie nebudú fungovať.

Zavrieť