Tibetský nebeský pohreb

Keď niekto povie slovo Tibet, okamžite si predstavím usmiateho Dalajlámu v červeno žltom jednoduchom rúchu, alebo oscarový film 7 rokov v Tibete s Bradom Pittom. Mierumilovných mníchov, budhizmus a lásku k všetkému živému, od kvetinky až po mravca. Pieskové obrazy, ktoré mnísi stavajú hodiny a potom pozametajú, aby dokázali, že všetko na svete je pominuteľné. Ak sa mi to raz podarí, toto magické miesto určite navštívim, avšak už dnes viem, že jednu vec si určite nechám ujsť – tibetský nebeský pohreb.

Pod slovom nebeský, si asi málokto predstaví nasledujúci scenár. Keď niekto v Tibete zomrie, mŕtve telo domáci vynesú na vrch skaly, kde ho najčastejšie láma s funkciou tzv. „rogyapasa“ začne porcovať na malé kusy, podporovaný spevom mantier. Keď mŕtvolu nareže, privolá hladné supy, ktoré už zväčša blízko trpezlivo čakajú na hostinu. Keďže supy zvyčajne najprv otrhajú mäso, rogyapas sa neskôr snaží rozdrviť kosti a lebku pozostalého a posýpa ich „campou“ (múka z jačmeňa a maslový čaj), aby ich supy a iné vtáky zjedli čo najrýchlejšie. Príbuzní sa počas celého rituálu rozprávajú a sledujú, ako supy požierajú zvyšky mŕtveho. Zvláštne? Hnusné? Radšej som sem nedal tie najvýstižnejšie fotografie, aj keď je ich na internete množstvo, rovnako ako video záberov…

Teraz však skúsim tradičný tibetský spôsob pochovávania zosnulýcho opísať tak, ako to vraj vnímajú oni. Tibeťania považujú ľudské telo za schránku, ktorú na určitý čas využíva naša duša, kým sa neskôr neprevtelí do iného tvora. Práve supy považujú za mystické bytosti, ktoré pomáhajú zbaviť dušu zvyškov tela a preniesť ju tak do nebeských výšok. Rituál má symbolizovať taktiež gesto poslednej šlachetnosti, kedy človek svoje (už zbytočné) telo obetuje, aby nakŕmil dravce, ktoré tak nemusia zabíjať iné zvieratá. Navyše je tento pohreb extrémne praktický, keďže pôda je príliš tvrdá aby telá zakopávali. Dreva je vo vysokých horách veľmi málo, preto mŕtvych spaľujú len výnimočne. Telo sa takto vďaka dravcom bez zanechania stopy vráti do prírody.

Photo credit: Adkorte, Wikipedia