Nezáleží na tom, či navštívite Izrael na 10 dní alebo “dáte” Tel Aviv na otočku s niektorou z lowcostových leteckých spoločností, pobrežie Stredozemného mora nesmiete opomenúť. Hovoríme samozrejme o oblasti severne od Tel Avivu – Jaffy. Oblasť Gazy na juhu radšej vynechajme. 🙂
Sieť autobusových liniek je v Izraeli dobre vybudovaná, spoje sú pravidelné, autobusy pohodlné a lístky kúpite za prijateľné ceny. Z Tel Avivu chodia spoje do každého kúta krajiny z novej centrálnej autobusovej stanice. Mestskou dopravou sa sem dostanete prakticky z každej časti mesta, akurát sa treba občas spoľahnúť na pomoc miestnych, keďže sú cestovné poriadky a nápisy staníc iba v hebrejčine. Aspoň, že tie čísla tu majú arabské. 🙂 Na turisticky exponovaných miestach ale nájdete nápisy staníc aj latinkou. Občas. 🙂 Alebo si kúpite fakultatívku, na doleuvedené miesta sa z Tel Avivu cestuje takmer z každého hotela, skoro každý deň.
Caesarea
V ostatnom článku o Izraeli sme spomínali Heroda a pevnosť Masadu. Tak v Caesarei postavil ďalší veľkolepý “svätostánok”. Postavil tu megalomanský amfiteáter, arénu pre preteky na kočoch a koloseum. Takéto niečo na jednom mieste nenájdete tuším ani v Ríme! Nádhera. Toto všetko je postavené na pobreží tyrkysového Stredozemného mora, pri takom prístave, ktorý konkuroval svojho času Kartágu alebo aj Alexandrii. Dôležité však je, že táto pompa postavená rovno na pobreží mora, slúžila ako jedno veľké party centrum so zábavným parkom, divadlom, non-stop jedálňou, kúpeľmi a nevestincom pre príchodzích Herodových kamošov. Užívali si nielen vášeň ku športu, divadlu a pretekom, ale venovali sa aj oveľa zvrhlejším chúťkam. Čistá Sodoma. V Talmude je vraj napísané: “Buď prežije sväté mesto Jeruzalem alebo Caesarea. Obe však prežiť nemôžu.”
Dnes je pôvodná Caesarea v ruinách, neprežila naše časy, ani pompu Jeruzalema. Postupne ju však archeológovia odhaľujú a rekonštruujú. Môžete si vychutnať letné koncerty v obnovenom amfiteátri, nádhernú pláž a skvelú večeru v prístave. Nádherná poloha a tisícročné ruiny robia toto miesto nenapodobiteľným.
Haifa
Kamkoľvek sa v Izraeli otočíte, história sa tu počíta na tisícky rokov. Haifa píše tú svoju už tretie tisícročie. Je to prekrásne mesto rozkladajúce sa na hore Karmel s dychberúcimi výhľadmi. Haifa slúžila ako hlavný prístav, a pretože bola spojená morskou, železničnou dopravou a samozrejme ropovodom s vnútrozemím, bola odjakživa (aj pred ropovodom) dôležitým prístavom, dopravným uzlom medzi Európu, Áziou a Afrikou. Má krásne Bauhaus štvrte ako Tel Aviv, no úplným, aj keď nie celkom historickým skvostom a najväčším turistickým magnetom sú Bahájské záhrady. Svetové centrum bahájcov dokončené v roku 2001 s devätnástimi terasami s jazierkami, fontánkami, sochami, kvetinovými záhonmi, chodníkmi z červeného kamenia, Bábovou svätyňou a Svetovým domom spravodlivosti.
Bahájska viera je veľmi špecifická, hlavne v týchto zemepisných šírkach. Veria v jedného spoločného Boha, ktorý existuje pre všetky náboženstvá a v jednotu Prorokov. Nemajú kňazov alebo cirkevných vodcov, lebo veria, že každý človek je natoľko zrelé indivíduum, že si Božie slovo vie čítať a vykladať sám. O administratívne záležitosti sa stará demokraticky zvolená skupina členov. Až rozprávkové.
Neviem, či sú tu nejaké pozitívne geozóny, ale Haifa je typická vysokou vzájomnou znášanlivosťou židov, moslimov a kresťanov. Žijú tu navyše špecifickí drúzi a ahmadinovia (obe odnož islamu), bahájci tu majú spomínané svetové centrum.
Turistom i miestnym navyše ponúka kilometre vynikajúcich pláží, umeleckú kolóniu Ein Hod, národný park na hore Karmel a skvostné výhľady na Stredozemné more. Mesto je vcelku usporiadané a bezpečné.
Akko
Severnejšie nad Haifou, presne na protiľahlej strane Haifského zálivu, sa nachádza spletitou a mnohovrstvou históriou opradené biblické mesto Akko (Acre, Acco, Akka). Dnes je známe ručnou výrobou medených riadov, šperkov, ozdôb s typickými, po stáročia osvedčenými vzormi. Čo stáročia! Vek Akko sa odhaduje na 4000 rokov. Rovnako, ako po ostatných územiach Izraela, aj tu sa od nepamäti preháňali vojská, kultúry, náboženstvá s približne podobnými pohnútkami: podmaniť si strategické morsko-pozemské obchodné a vojenské dopravné križovatky. Mesto sa budovalo, prestavovalo, prekvitalo, upadalo a potom znovu vstávalo z ruín. Okrem mnohovrstvových pamiatok, kostola, mešity, opevnenia, krivolakých tisícročných uličiek nájdete to najzaujímavejšie – pod zemou.
Akko bolo križiackou základňou pre niekoľko rádov z rôznych kútov Európy. Postavili si tu pevnosť, kostoly, kláštory, siene, väznice. Dnes môžeme tieto skvosty obdivovať vďaka citlivej a podľa odbornej verejnosti vynikajúco prevedenej reštauračnej práci archeológov a reštaurátorov. V podzemných priestoroch sú interaktívne dobové hry, premietacie miestnosti, tajné tunely. Ktovie, ako to tu vyzeralo, keď mesto (vraj) navštívil aj Marco Polo. Mám tušenie, že sa tu toho veľa nezmenilo… Teda okrem tých smetí. 🙂 V prístave je taký bordel, fólie, plasty, siete, smeti, že dnes by si Marco rovno dal čelom vzad. Vy si ho nedajte, pozrite si podzemné templárske tunely, opevnenie, citadelu, mešitu a keď vám to vyjde, starý bazár.
Rosh Hanikra
Celkom na severe krajiny, v kútiku, kde sa stretáva Stredozemné more s Libanonom, je malebný prírodný úkaz, na ktorý sú izraelčania tak trochu prehnane hrdí. Ak ste videli Modré jaskyne na Capri, tu si zrejme iba odfrknete a za najväčší zážitok budete považovať spoločné fotky s po zuby ozbrojeným Adonisom, strážiacim ostrú hranicu s Libanonom. Nebuďme však nespravodliví, Rosh Hanikru treba vidieť v každom prípade…
Neúnavné more vyhrýzlo do bieleho vápenca jemné zátoky, podmorské a podzemné otrasy rozštiepili skalu a dažďová voda s narážajúcimi vlnami vytvorila jedinečné jaskynné tunely, ktoré žiaria tyrkysovobielou modrotou. Konkrétna farba spektra závisí od miesta, času a uhla dopadu slnečných lúčov. Tie dopadajú na dno jaskyne, od bieleho podlažia sa odrážajú a vodu sfarbujú do nádherných tyrkysových, bielych alebo modro modrých iskrivých farieb. Skutočne nádherné.
Donedávna sa k týmto jaskyniam dalo priblížiť iba od mora, dnes vás tých 70 metrov z útesu zvezie najkratšia ale zároveň najstrmšia lanovka na svete. Výhľad z kabínky, ak nie je práve natrieskaná, je malebný. Tvrdili ostatní. Nemala som k tomu 60 stupňovému sklonu lanovky bohvieakú dôveru, radšej som si tých pár chvíľ skrátila skúmaním špičiek svojich topánok. 🙂
Jaskyne sú dnes umelo prepojené, prechody a vyhliadkové plošiny sú vysekané do skaly, na môj vkus trochu necitlivo a očividne ťažkou technikou.
Rovno nad hlavami je vojenská základňa husto obsiata všakovakou technikou. Pohľad na všetku tú obrnenú železnú a neviemakú vojenskú háveď je pre nás, bežných smrteľníkov ohurujúci a aj po desiatich dňoch v Izraeli fascinovane zízam na uniformy a samopaly, čo majú mladí nedbalo prehodené cez plece. Nielen na strážených, alebo takýchto vojenských miestach. Ale aj v obchode, v kaviarni, v autobuse, keď sa uniformované decká vracajú vo štvrtok a piatok domov na šábes, keď debatujú v skupinkách rozložení na schodoch, na mestských múrikoch, keď bezstarostne sadajú do taxíkov, so smiechom kráčajú po meste, alebo vám práve pomáhajú s cestovným poriadkom.
