Malawi – Krajina vysmiatych tvárí

Piaty deň v Afrike, opäť nové miesto, ľudia, jedlo, zážitky, ale predovšetkým nový, predtým nepoznaný pocit vo mne…

S našim sprievodcom brázdime „ulice“ malého mestečka Kande na severe krajiny ležiacom blízko jazera Malawi. Perfektná lokalita pre miestnych vďaka rybolovu, majú miestni vždy čo do úst, perfektná lokalita pre turistov, krásne miesto na relax a veľa vodných športov na výber.

Dnes sme sa vybrali navštíviť miestnu školu a nemocnicu. Hneď po opustení brán nášho kempu sa na každého z nás „ nalepilo“ minimálne päť miestnych chlapcov, ktorí nás začali bezchybnou angličtinou spovedať odkiaľ sme, kam ideme, zaujímali sa hlavne o krajiny odkiaľ pochádzame, pýtali sa čo pestujeme v krajine, kedy za ženíme, vydávame, aký máme školský systém, čo si v obchodoch môžeme kúpiť a podobne. Spovedanie turistov, je pre miestnych jediný spôsob, ako sa dozvedieť o svete… Na revanš, zase povedali oni nám všetky zaujímavosti o ich krajine. A hneď, ako náš sprievodca začal vysvetľovať o strome, o budove, o čomkoľvek, čo sme popri chodení videli, všetci naraz stíchli a pozorne počúvali. Dozvedeli sme sa, že dedina má 4000 obyvateľov a jedného vodcu, ktorý sa o všetko stará. Jednu školu, ktorú navštevuje 1400 detí, 12 učiteľov, pričom v jednej triede sa o školské lavice musí „pobiť“ 140 detí. Tie chudobnejšie bez pera môžu len počúvať. V Malawi je povinných deväť predmetov, z ktorých musia po ukončení základnej školy urobiť skúšku, na základe ktorej budú prijatí na strednú školu. Paradoxom je, že deti z chudobných rodín to vždy zvládnu na jednotku. Problém nastáva vtedy, keď musia zaplatiť 150 dolárov ročne za internátnu strednú školu, čo znamená, že len málo detí sa na tieto školy aj dostane.

Po tridsať minútovom monológu v dome sprievodcovho brata som nakukla do jednej z izieb, ktorú mi s hrdosťou ukázal jej majiteľ, malý, len šesť ročný chlapček s najkrajším úsmevom na tvári. Na ten pohľad starej špinavej deky na zemi nezabudnem nikdy, no on mi to ukázal s hrdosťou v očiach, zatiaľ čo ja som sa snažila skryť môj šok a ľútosť. Ukázal na sieťku nad posteľou, ktorá bola darom od turistov a až vtedy, som pochopila, že toto je luxus.

Po prehliadke školy, kde nám miestne deti s radosťou pózovali pred fotoaparátmi a naháňali sa o to, komu urobíme viac fotiek, sme sa vybrali aj do miestnej nemocnice… Ten, čo nevidel, neuverí… Jeden jediný doktor v celej dedine, ktorý pracuje 24 hodín denne, je niečo ako boh – jediný študovaný človek v dedine. Na chodbe nemocnice pred našimi očami zomierala babička iba v kruhu rodiny, v ukrutných bolestiach bez doktora, ktorý zatiaľ asistoval prvorodičke. Nový život vyhral nad tým starým… Po zážitkoch zo školy a nemocnice sme sa rozhodli, že dnes sme už videli dosť a vrátili sme sa do kempu.

Ako som tak kráčala po ulici podišlo ku mne dievčatko, mlčky ma chytilo za ruku a bez slova kráčalo so mnou. Po pár minútach sa ma opýtalo, odkiaľ som, na odpoveď „Slovakia“ vygúlila oči, stisla mi ruku ešte pevnejšie a povedala: „Coooool si prvý človek, ktorého zo Slovenska poznám. Stretla som už Nemcov, Španielov aj Američanov, ale nikdy nie Slovenku.“ Lámavou angličtinou sa ma opýtala na viac detailov o Slovensku. S radosťou som jej na všetky odpovedala a tá iskra v jej očiach sa nedá ani opísať.

Ako sme sa tak blížili ku kempu, povedala som jej, že tu sa budeme musieť rozlúčiť (miestni kvôli bezpečnosti do kempu nemôžu), v hlave som si začala preratávať, koľko ma asi tento rozhovor a držanie za ruku bude stáť. Poznám to totiž z Ázie, kde každý za všetko vždy niečo chcel. Ako tak stojíme pred bránami kempu, dievčatko sa ma s malou dušičkou opýtalo o „favor“. ÁÁÁÁ je to túúúú, je to túúúú.
„Prosím ťa, mohla by si mi z tvojej krajiny poslať pohľadnicu?“

„ČO? Pohľadnicu? Myslíš obálkuuu? Plnú peňazí, či čooo?“

„Pohľadnicu, ak sa bude dať, takú čo najviac obrázkovú, aby som videla, ako vyzerá Slovensko.“

Tak to ma podrž…pohľadnicu… Mlčky so slzami v očiach, s hrčou v hrdle a výčitkami som jej podala pero a papier, kde mi napísala svoju adresu, poďakovala a odišla. Či tú pohľadnicu dostala sa v živote nedozviem, pretože odpoveď by ju stála maximálne 2-3 doláre a to je veľmi veľa… Pár minút mi trvalo kým som to „predýchala“ a vrátila sa do kempu.

Ako málo človeku stačí k šťastiu…. Sieťka nad posteľou, informácie z úst cudzinca, doktor, pero, fotografie, pohľadnica… Veci, nad ktorými sa my ani nepozastavíme.

Nabudúce, keď sa budem/š opäť sťažovať na svoj večne vybitý iPhone pred skriňou plnou vecí, že si nemám/š čo obliecť, že autobus mešká 3 minúty, že si nemám/š čo vybrať z preplneného jedálnička v reštaurácii a podobne, spomeň si na toto a ver mi, si ŠŤASTNÝ, si veľmi šťastný!